Doteraz si pamätám jeden z prvých momentov, kedy som sa cítila dospelo. Bolo to asi pred 5 alebo 6 rokmi, kedy som sa jedno letné popoludnie rozhodla uvariť si vlastný obed. Nieže by som si predtým nevarila, ale hodiť hranolky do oleja alebo zmrazenú pizzu do trúby asi ťažko možno považovať za kulinárske umenie.

Každý má v živote tie chvíle, keď už nevie ako ďalej. Otvorene si povedzme, väčšinou za ne môže škola a tie večné skúšky. Ráno sa zobudíte, urobíte si raňajky a idete sa učiť, skončíte niekedy večer alebo až v noci, na stole sa okrem kopy papierov vŕši aj mini Eiffelovka z pohárov od kávy (treba mať predsa aj nejaké mentálne pauzy, nie? Niekto sa stáva šampiónom v NHL a niekto stavia vežičky z pohárov, no a čo?! 😄) a zase idete spať.

Aký stupeň lenivosti je googliť si o lenivosti? Prosím, povedzte, že to už tiež niekto hľadal, a teda, že nie som jediná 😆 Nikto? Povedzme si otvorenie, niekedy je to fajn, len tak sa pofľakovať a nerobiť nič. Ale niekedy sa z toho vykľuje poriadny problém, ako u mňa naposledy.